Keď som odchádzala do Egyptu, niektorí ľudia mali strach a paniku v očiach, kam že sa to chystám. Ako keby to bol ten najposlednejší koniec sveta 🙂 Veľa ľudí sa ma pýta, ako to je s bezpečnosťou a správaní smerom k ženám (predsa len, je to moslimská krajina), tak sa na to pokúsim odpovedať v dnešnom článku.

Čo sa týka bezpečnosti a kontroly. Oficiálne je tu snaha o demokraciu, v realite to tak ale úplne nie je. Napríklad reálne neexistuje sloboda slova, takže človek nemôže verejne publikovať názory proti súčasnému režimu, a podobne. Veľmi silné postavenie má armáda – medzi mestami sa nachádajú checkpointy s ozbrojenými strážnikmi, vo väčších letoviskách sú pred hotelmi tiež strážnici. Mňa sa to veľmi netýka – žijem v prenajatom byte v malom mestečku Dahab, na Sinajskom poloostrove. Jediné, keď ma kontrolovali, bolo pri ceste do Sharm el Sheiku.

Ale tiež závisí…Keď som cestovala z letiska v Sharm el Sheiku do Dahabu taxíkom, nikto ma nekontroloval. Ale keď som išla neskôr na výlet do Sharm el Sheiku a cestovala autobusom, tak nás všetkých kontrolovali asi trikrát v priebehu  1,5 hodinovej cesty. Musím sa priznať, že to bolo trochu zvlášte a nepríjemné – už som zvyknutá, že môžem cestovať kdekoľvek po Európe a nikto nikde nič nekontroluje. Jedine pri vstupe do lietadla. Chvíľami som sa cítila ako pri cestovaní do Chorvátska, keď som ešte bola malá, a na colnici všetkým kontrolovali pasy.

Ale nerobia tu žiadne problémy pri kontrole, väčšinou sa ledva pozrú do pasu. Proste len formalita. A to ani nemám predĺžené vízum – niektorí strážnici to videli, lebo hľadali razítko s dátumom príletu a nič nepovedali. A iní skontrolovali len stranu pasu s identifikačnými údajmi a ďalší na nič ani nepozrel. Zrejme to robia podľa nálady? Neviem… Veľa vecí tu závisí od momentálnej nálady. Aj ceny v obchodoch. Jeden deň platím za vodu v obchode 15 egyptských libier, a ďalší deň 20. Prečo? Lebo majiteľ obchodu sa tak práve rozhodol 🙂

Ale späť k bezpečnosti – síce tu sú strážnici so zbraňami, ale ja som ich zatiaľ videla len na checkpointoch, nie v meste. Aspoň teda nie v malom mestečku, kde žijem ja. Vo väčších mestách to je zrejme iné. Doteraz sa mi len raz stalo, že sa ma opýtal policajt, odkiaľ som. Ale to bolo len informatívne a keď som mu odpovedala, tak len odvetil OK a ja som pokračovala ďalej. A aj to bolo na ceste medzi mestečkami, kde bežne turisti nechodia.

Čo je práve dôvod, prečo tam sú tí strážnici – z nejakého dôvodu tu nemajú radi potulujúcich sa ľudí a najradšej by boli, aby všetci boli len v hoteloch a na vyhradených plážach a nič ďalšie neskúmali. Takže ak by sa človek chcel túlať po neznámych cestách, zrejme by mal mierny pocit obmedzovania slobody pohybu.

Na letisku bolo tiež o niečo viac kontrol, než u nás, čo som nečakala. Pri vstupe do krajiny bolo potrebné prejsť bezpečnostnou kontrolou a veľa ľudí (ja medzi nimi –  s mojimi kameňmi a bylinkami, ktoré častokrát vzbudzujú pozornosť 🙂 ) muselo otvárať a ukazovať kufre. Ale to sa pre jedenkrát dá zvládnuť.

A teraz trochu z iného pohľadu – počula som názor, že tým, ako kontrolujú autá a autobusy na checkpointoch, na mnohých miestach sú ozbrojení strážnici a snažia sa mať pod kontrolou prípadné problémy, tak je tu menej útokov a nedorozumení, než napríklad v Európe. Neviem, nakoľko presná je táto informácia, pretože som to neoverovala (a hovoril mi to Európan, nie Egypťan).

Ale keď sa nad tým zamyslím – skúsme zobrať do úvahy počet obyvateľov a rozlohu krajiny. Len samotný Egypt má cez 100 mil. obyvateľov, čo je asi 1/7 celej Európy. Takže ak chceme porovnávať koľko útokov alebo nedorozumení sa deje v Egypte, tak započítajme zodpovedajúcu časť Európy, tj. 1/7, a nie len jeden z viac ako 40 štátov. To len tak na okraj na zamyslenie…

Týmto vôbec nechcem obhajovať prehnané zbrojenie, to vôbec nie. Mne samotnej to príde trochu zvláštne. Len sa snažím ukázať, že každá minca má dve strany a závisí, ako sa človek na to pozrie.

Čo sa mi ale veľmi páči na tejto krajine, a bol to jeden z dôvodov, prečo som prišla tu, je fakt, že covid necovid, tu sa žije normálne. Nikde nie sú žiadne obmedzenia, nie je nutné sa testovať, nenosia sa rúšky, všetko je otvorené. Proste normálny život.

Pravdaže, pri prílete bolo nutné ukázať negatívny PCR test, ale nie je tu žiadna karanténa. Úplne by stačil aj klasický papierový test, nebolo nutné mať QR kód – na to tu (zatiaľ) nie sú vybavení.

Čo sa týka víz, tak tie sú pre oblasť Sinajského poloostrova na 14 dní zdarma (pri prílete dajú razítko do pasu, a to slúži ako vízum), prípadne je nutné si zakúpiť víza na 30 dní do iných častí Egypta (za 25 USD, dá sa zakúpiť na letisku alebo v predstihu online). Ak tu chce človek zostať dlhšie, je vhodné víza predĺžiť. Buď na 3 mesiace alebo 6 mesiacov.

Prípadne je možnosť pri odlete zaplatiť pokutu za dlhší pobyt, ktorý vyjde približne na rovnakú čiastku ako vízum. Ako som hovorila, ja víza stále predĺžené nemám, strážnici to videli pri kontrole, keď som cestovala do Sharm el Sheiku, a nikto nič nepovedal. Je to pre nich opäť len určité formalita a nerobia z toho žiadne problémy.

Sú aj zahraniční turisti, ktorí tu žijú rok, prípadne aj dlhšie. Stačí si napríklad prenajať byt na rok a prísť s podpísanou zmluvou o prenájme bytu do kancelárie, kde sa vybavujú víza a oni ich bez ďalších otázok predĺžia.

Toto je ďalšia vec, ktorá sa mi páči na Egypte. Ľudia sa nezaoberajú malichernosťami a všetko sa vždy dá nejako vyriešiť. Nie je tu taká upnutá byrokracia a pravidlá ako u nás.

Aj keď, tie pravidlá… Keď sa pozriem na ich náboženstvo, tak tam sú oveľa striktnejší. Nebudem rozprávať o isláme – to je každého osobný názor, ako vníma toto náboženstvo. Alebo akékoľvek náboženstvo. V každom náboženstve sú veci, ktorými sa dá inšpirovať a veci, ktoré človeka môžu určitým spôsobom obmedzovať alebo s nimi proste nesúhlasí. A vždy záleží na interpretácii daného človeka, ktorý svoju vieru praktikuje.

Takže, k tým náboženským pravidlám – zrejme vieš, že nepijú alkohol (zato si to vynahradzujú marihuanou a hašišom), nejedia bravčové, modlia sa 5x denne, a postavenie žien je odlišné od našeho ponímania. Práve to postavenie žien je vec, ktorá je pre mňa absolútne nepochopiteľná. To, že v dnešnej dobe nemajú ženy a muži rovnaké práva.

Bohužiaľ (alebo vlastne skôr našťastie), ich správanie sa k ženám nie som úplne schopná ako turistka zhodnotiť. V priebehu bežného dňa nevnímam rozdiel. Aspoň zatiaľ. Keby som tu žila ako domáca,  pravdaže by sa ma to v určitých oblastiach života dotýkalo, ale takto veľmi nie.

Samozrejme, je dobré chodiť vhodne zahalená. Tým nemyslím šátok cez hlavu, ale mať dostatočne dlhú sukňu/šaty/nohavice, aby zakrývali kolená a mať zakryté ramená. Mne to nevadí, pretože som takto oblečená chodila aj v Indii a príde mi to normálne. Dokonca sa musím priznať, že mi to príde vhodnejšie ako v Európe, kde sa ženy niekedy možno až príliš odhaľujú. Ale to je len môj osobný názor. Ale je pravda, že raz som si zabudla šátok cez ramená a mala som dlhé šaty na ramienka – nebolo to úplne vhodné a vnímala som tie pohľady.

Ďalšiu vec, ktorú som si všimla – ženy tu necestujú sami, vždy v sprievode manželov/partnerov, prípadne s inými ženami. A aj to veľmi málo. Keď som cestovala do Sharm el Sheiku, boli tam asi dva páry, ja a všetci ostatní boli muži.

Ale za to je treba povedať, že muži tu sú veľmi galatní. Keď som potrebovala čokoľvek zistiť pri cestovaní a podobne, tak hneď sa mi všetci snažili pomôcť, ponúkali mi miesto, aby som si sadla a podobne. Do takejto miery sa to v Európe naozaj nestáva. Takže namiesto toho, čo by si asi väčšina žien myslela, že cestovať sama po Egypte je nebezpečné, tak ja som cítila, ako sa mi muži naopak snažili pomôcť a postarať sa o mňa, keď videli, že som turistka a nepoznám to tam.

Preto ak plánuješ cestovať do Egypta sama, nemaj strach. O arabských a ázijských krajinách je veľa fámov a legiend a myslím, že je lepšie, keď sa človek presvedčí na vlastné oči a zažije to na vlastnej koži. Ľudia sú častokrát „múdri“ a dávajú rady, ako to v ktorej krajine vyzerá a pritom tam sami nikdy neboli. Ani len na dovolenke. A väčšinou sú najmúdrejší práve tí, ktorí o tom vedia úplne najmenej (a to sa týka všetkých oblastí života). Takže ak sa chystáš do nejakej krajiny, z ktorej má tvoje okolie obavy, doporučujem zistiť si info od niekoho, kto tam skutočne žije a nenechať sa odradiť strachmi okolia.

A úplne posledná vec, ale možno práve najdôležitejšia – to, čo si my sami myslíme, to si do svojho života priťahujeme. Aké máme presvedčenia, takú realitu si formujeme. Možno iný človek s iným mindsetom, ktorý bol v Egypte, by ti povedal, že to bolo hrozné, že sa ho snažili všade oklamať, že sa tu necítil bezpečne. A niekto ďalší by to možno len ospevoval a nevšímal si veci, ktoré ja sama považujem za nevýhody. Je to totižto do veľkej miery o našom individuálnom nastavení 🙂